Nechcelo sa jej nič. Ani len myslieť – na školu. Bez pocitu viny. Veď bolo voľno. Zvládla to. Maturitu má už pár rokov úspešne (ako pre koho) za sebou a dnes poctivo maká v robote s kladivom a pílou v ruke.Doslovne.Neustále sme od rodičov počúvali, že sa treba dobre učiť, venovať sa rôznorodej záujmovej činnosti, športovať a zas sa učiť. Hlavne to, čo letí. Počítače a cudzie jazyky.Chodiť na kurzy, robiť si certifikáty, štátnice.Dnes si týmito „papiermi“ môžeme vytapetovať byt.Dnes už asi neplatí, že čím viac máš, tým viac vieš. Máme vyštudované školy, dohnali sme zameškané...A perspektíva?Zajtra zas môžeme ísť makať do roboty s kladivom v jednej a s pílou v druhej ruke...Teraz už túto vetu nehovorí, teraz sa pýta: „To je život? Na čo nám bola škola?“Marcela Konrádová
To je život, načo škola!
Túto vetu neraz vyslovila moja mladšia sestra. A to hlavne počas sviatkov a prázdnin. „Ako je dlhá a ako široká“, len tak sa vyvaľovala v obývačke na gauči. V jednej ruke ovládač od televízora, v druhej niečo sladké pod zub.